V tom čase sme žili vo veľmi vidieckej časti Montany. Môj manžel pracoval na ranči 6-7 dní v týždni a ja som bola matkou v domácnosti. Aby som upokojil svoju myseľ a upokojil moje obavy z operácie, môj rodinný lekár ma spojil so ženou žijúcou so stómiou, ktorá bola ochotná podeliť sa o svoj príbeh. Dohodli sme sa, že sa s ňou stretneme u nej doma. Keď sme prišli k jej domu, bola na streche a pomáhala svojmu manželovi vymeniť šindle! Presvedčil som sa, že operácia ileostómie ukončí akýkoľvek druh normálnosti v mojom živote a po našej návšteve som sa okamžite cítil lepšie.

Tu som o 31 rokov neskôr. Viem, že operácia mi zachránila život, ale stále som frustrovaná, keď mám pocit, že nie som  "normálna".  Bývame 130 míľ od akejkoľvek lekárne alebo obchodu, ktorý predáva stomické potreby, a naučil som sa mať po ruke dostatok zásob. Nikdy nemôžem zabudnúť na svoju stómiu. Od roku 1990 pracujem na plný úväzok po tom, čo som získal dva 2-ročné tituly na našej miestnej komunitnej vysokej škole. Naše deti vyrástli a teraz máme sedem úžasných vnúčat. Užívam si život plný dobrodružstva so svojou rodinou a mám pocit, že som o nič neprišel!

Naše dobrodružstvá zahŕňajú zips s mojím 12-ročným vnukom na Mount Rushmore a dva dni rybolovu na Aljaške pred niekoľkými rokmi. (Bol som trochu nervózny, keď som premýšľal, ako vyprázdniť vrecko na lodi, ale dopadlo to dobre.) S manželom chodíme na turistiku, keď môžeme, a celé leto jazdíme na bicykli. Niekoľkokrát do roka letíme z Wyomingu do Texasu, aby sme videli našich synov a ich rodiny. Môj život je dobrý.